Granát s menom Daniela Bombica ani reči o „rýchlom procese“ nie sú vtip. Ide o cielenú provokáciu.
KOMENTÁR | Aktivistka Helena Hudáčeková v sobotu na svojom profile zverejnila fotografie mínometného granátu 108. ukrajinskej brigády, na ktorom je čiernym fixom napísané „Привіт від Daniel Bombic“. Akciu vopred verejne avizovala a sama napísala, že granát s jeho menom vojaci pripravia a že sa to „dostane na všetky ruské kanály“. K fotkám rovno pridala výzvu, aby ich ľudia sťahovali a šírili. Muž, ktorého meno na granáte stojí, o tom nerozhodol, nesúhlasil s tým a dozvedel sa to zo sociálnych sietí ako všetci ostatní. Ich bublina na sieťach tlieska. My ostatní sme pohoršení a máme na to všetky dôvody.
Predstavte si, že sa ráno zobudíte a zistíte, že vaše meno je fixkou napísané na munícii, ktorá má o pár dní niekoho zabiť. Nikto sa vás nepýtal. Nikto váš súhlas nepotreboval. A autorka celej akcie vopred verejne oznámila, že sa postará, aby sa vaše meno „dostalo na všetky ruské kanály“. Znie to ako scenár zlého filmu. Na Slovensku je to realita júla 2026. Zbierka pre vojakov je pritom dokonalé alibi. Kto by si dovolil kritizovať pomoc? Lenže tu sa nekritizuje pomoc. Tu sa kritizuje to, že si niekto z cudzieho mena urobil marketingový nástroj, trofej a strelivo v jednom. Na fotografiách, ktoré Hudáčeková sama zverejnila aj s poznámkou, že ich ľudia môžu „samostatne sťahovať a šíriť“ vidno 120 mm mínometný granát v prepravnej debni a na ňom nápis „Привіт від Daniel Bombic!!!“ „Pozdrav od Daniela Bombica“. Všimnite si to slovo „od“. Nápis netvrdí, že granát je pre Bombica ani o Bombicovi. Tvrdí, že pozdrav posiela on. Vkladá živému človeku do úst čin, o ktorom nevedel a s ktorým nesúhlasil. Keď niekto podpíše cudzím menom zmluvu, voláme to falšovanie. Ako sa volá, keď niekto cudzím menom podpíše zbraň?
Bez súhlasu, bez hraníc
Nemusíte mať Daniela Bombica radi. Môžete s ním nesúhlasiť v úplne všetkom. Na veci to nemení nič. Meno človeka nie je verejný majetok a Občiansky zákonník v § 11 a nasledujúcich chráni meno, česť a osobnosť každého, aj toho, kto je verejnosti nepohodlný. Použiť cudzie meno bez súhlasu je zásah do osobnostných práv. Použiť ho na zbrani, ktorá zabíja, a ešte to roztrúbiť do sveta s návodom na šírenie, je zásah, aký slovenský verejný priestor nepamätá.
A je tu otázka, ktorej sa tlieskajúci starostlivo vyhýbajú: čo to znamená pre bezpečnosť toho človeka? Bombic sa dlhodobo prezentuje ako odporca vojny. Napriek tomu je dnes jeho meno rozhodnutím niekoho iného spájané s bojovými aktmi a cielene šírené do ruských kanálov. Ak si ho tam niekto zapíše medzi nepriateľov, nebude sa pýtať, či s tým súhlasil. Rozhodol o tom niekto iný. Za neho, o ňom, bez neho. S plným vedomím, čo robí – veď to sama vopred ohlásila.
„Pojednávanie v prvej línii. Rýchly proces“
Najviac však o autorke celej akcie hovorí to, čo napísala do komentárov. Keď jej sledovateľka navrhla vyhlásiť zbierku na právnika, Hudáčeková verejne odpovedala:
„Nepotrebujem právnika. Ak by bolo s tým nešťastníkom veľmi zle, advokátov mám v Ukrajine (celú vojenskú brigádu). A pojednávanie v prvej línii. Rýchly proces.“
Prečítajte si to ešte raz. Pomaly. Vojenská brigáda ako „advokáti“. „Pojednávanie v prvej línii.“ „Rýchly proces.“ O slovenskom občanovi, verejne, pod vlastným menom. Obhajcovia povedia, že je to irónia. Nie je. „Rýchly proces“ má v našich dejinách presný význam a znamená jediné: rozsudok bez obhajoby a bez odvolania. A ako končí „pojednávanie“ v prvej línii, kde namiesto advokátov nastupuje vojenská brigáda, si domyslí každý sám, tá veta nepripúšťa veľa výkladov. Človek, ktorý organizuje písanie cudzích mien na muníciu a k tomu sa verejne kochá takouto predstavou, nerobí aktivizmus. Normalizuje jazyk násilia a robí to s úsmevom a smajlíkom.
Aby bolo jasné, že nejde o úlet jedného komentára: v ďalšom príspevku odkazuje, že „mínometníci 108. brigády ďakujú D. B. za to, že náš národ mobilizoval k pomoci“. Celá kampaň cielene stojí a padá na mene jedného konkrétneho človeka použitého bez súhlasu ako terč a reklamný pútač zároveň.
Provokácia s vypočítaným koncom
Položme si aj nepríjemnú otázku o načasovaní. Bombic čelí trestným stíhaniam a súdom uloženým obmedzeniam – okrem iného má zakázané písať nenávistné príspevky. Každá jeho ostrejšia reakcia sa dá okamžite použiť proti nemu. Čo iné je granát s jeho menom, cielene tlačený pred jeho oči a do ruských kanálov, ak nie pozvánka, aby vybuchol a poskytol tak zámienku vrátiť ho za mreže? Ak to nebol zámer, je to bezohľadnosť. Ak to zámer bol, je to vypočítavosť najhrubšieho zrna. Tretia možnosť neexistuje. A nečudujme sa, keď celá vec skončí trestným oznámením a civilnou žalobou a prekvapením by bolo, keby neskončila.
Skúste si ten príbeh otočiť. Predstavte si, že by niekto napísal meno proukrajinskej aktivistky na ruskú raketu a chválil sa, že to pošle do ukrajinských kanálov. Titulky by horeli slovami zastrašovanie, ohrozenie, hyenizmus. Prokuratúra by konala do 24 hodín. Tu sa namiesto toho rozdávajú lajky a médiá to servírujú ako vtipnú pointu úspešnej zbierky. Toto je presne ten moment, keď spoločnosť stráca kompas: keď prestane platiť, že pravidlá sú pre všetkých, a začne platiť, že správnym ľuďom je dovolené všetko.
Buď platí, že identita a bezpečnosť človeka sú nedotknuteľné, alebo to neplatí pre nikoho. Dnes je na granáte meno Bombic. Koho meno tam bude zajtra?
