Nie každá krajina na svete je povinná správať sa ako západná reklamná kampaň. Nie každý prístav musí byť kulisou pre identitné podujatie. A nie každý štát musí nadšene otvárať dvere všetkému, čo sa dnes predáva pod značkou tolerancie, viditeľnosti a pokroku. Presne na to narazila výletná loď Scarlet Lady, ktorú si americká spoločnosť Atlantis Events prenajala na tematickú LGBTQ+ plavbu po Stredomorí. V pôvodnom programe boli aj dve turecké zastávky: Kuşadası a Istanbul. Turecké úrady však rozhodli, že loď v týchto prístavoch nezakotví. Organizátor následne cestujúcim oznámil, že turecké zastávky musia byť zrušené a trasa sa mení. Namiesto Turecka loď zamieri do Alexandrie v Egypte a do Heraklionu na Kréte. Atlantis Events uviedol, že sa rozhodnutie snažil zvrátiť, ale neúspešne.
Turecké zdôvodnenie bolo jasné. Provincia Aydın, pod ktorú patrí prístav Kuşadası, hovorila o skupinách, ktorých správanie podľa úradov nezodpovedá spoločenským a morálnym hodnotám. V preklade z diplomatickej reči: ďakujeme, ale túto šou si nechajte inde. Samozrejme, okamžite sa spustila známa pesnička. Šok, pobúrenie, slová o diskriminácii a rozhorčené vyjadrenia. Šéf Atlantis Events Rich Campbell pre CNN povedal, že za 36 rokov firmy je to prvý raz, keď im bolo povedané, že nemôžu zakotviť pre to, kto sú ich hostia. CNN uviedla, že na palube malo byť približne 1 900 cestujúcich, z toho asi 1 100 zo Spojených štátov.
Lenže tu je podstata problému. Táto plavba nebola obyčajnou dovolenkou. Nebola to len skupina turistov, ktorí si chcú pozrieť pamiatky, najesť sa v prístave a kúpiť magnetku na chladničku. Bola to tematická LGBTQ+ plavba, predávaná cez identitu, komunitu a špecifický kultúrny štýl. A keď sa z identity urobí hlavný produkt, netreba sa potom tváriť prekvapene, že práve identita sa stane predmetom sporu. Dnes už totiž nejde len o cestovanie. Ide o export životného štýlu. Dovolenka už nestačí. Musí byť “viditeľnosť”. Večierok nestačí. Musí byť “posolstvo”. Loď nestačí. Musí byť plávajúci manifest. A potom sa všetci tvária urazene, keď krajina mimo západnej bubliny povie: nie, toto u nás nechceme. Turecko tým vyslalo jednoduchý odkaz. Môžete si organizovať, čo chcete. Môžete si prenajať loď, zaplatiť si program, obliecť to do marketingových sloganov a nazvať to dovolenkou. Ale náš prístav nie je automaticky súčasťou vašej kampane.
To je vec, ktorú dnešný progresívny svet počúva veľmi nerád. Zvykol si totiž, že keď príde s dúhovou vlajkou, ostatní majú ustúpiť, tlieskať alebo aspoň mlčať. Kto nesúhlasí, je okamžite označený za zaostalého, netolerantného alebo nebezpečného. Debata sa nekoná. Povolený je len súhlas. Lenže Turecko tentoraz nehralo túto hru. Nepovedalo: vitajte, sme radi, že môžeme byť kulisou vašej sebaprezentácie. Povedalo: máme vlastné pravidlá, vlastnú spoločnosť a vlastné predstavy o verejnom priestore.
Samozrejme, dá sa namietať, že ekonomicky to nebolo najrozumnejšie. Kuşadası aj Istanbul žijú z turizmu. Výletná loď znamená reštaurácie, obchody, sprievodcov, taxíky a peniaze v miestnej ekonomike. Solventní turisti sú pre prístav zvyčajne vítaní hostia. Ale politika nie je vždy účtovníctvo. Niekedy štát uprednostní signál pred tržbou. A tento signál bol zreteľný: nie každý príjem je hodný toho, aby sa kvôli nemu štát vzdal vlastných kultúrnych hraníc.
Celý prípad navyše nepadol z neba. Turecko už roky postupuje tvrdo voči verejným LGBTQ+ podujatiam. Istanbul Pride je zakazovaný od roku 2015 a ľudskoprávne organizácie opakovane upozorňujú na zásahy voči jeho účastníkom. Inými slovami, kto si myslel, že veľká tematická dúhová plavba v Turecku prejde bez reakcie, ten buď nepoznal krajinu, alebo veril vlastnej reklame viac než realite. A práve v tom je celý príbeh takmer komický. Organizátori predávajú plavbu cez identitu, potom sa čudujú, že ju niekto ako identitné podujatie aj posúdi. Médiá hovoria o obyčajných turistoch, hoci celá značka stojí na tom, že obyčajní turisti to nie sú. A západné komentáre sa pohoršujú nad Tureckom, akoby každá krajina na svete mala povinnosť kopírovať kultúrne nálady Kalifornie.
Loď napokon Turecko obíde. Cestujúci neprídu o more, program ani zábavu. Namiesto tureckých prístavov dostanú Egypt a Krétu. Svet sa nezrúti. Len jedna predstava dostala trhlinu: predstava, že dúhový marketing má automaticky prednosť pred miestnymi pravidlami. Scarlet Lady sa tak stala symbolom dnešnej doby. Už aj výletná loď môže byť kultúrnym bojiskom. Nie preto, že by more bolo politické, ale preto, že niektorí ľudia už nedokážu nič urobiť bez toho, aby z toho nespravili verejnú deklaráciu identity. Turecko v tomto prípade urobilo to, čo si mnohé krajiny už netrúfajú: povedalo nie. Nie zákazníkom ako takým, nie turistom ako takým, ale konkrétnemu kultúrnemu balíčku, ktorý nechcelo vpustiť do svojho priestoru. A presne preto táto kauza tak veľmi dráždi. Nie preto, že by jedna loď zmenila trasu. Ale preto, že niekto narušil predstavu, že celý svet musí poslušne otvárať brány každému západnému trendu, keď príde dostatočne hlasno, farebne a so správnymi sloganmi.
