V prvých týždňoch prvej svetovej vojny sa rakúske úrady vo veľkom obrátili proti vlastným obyvateľom na východe monarchie. Represie v Haliči patria k menej známym kapitolám roku 1914, hoci ich rozsah bol obrovský. Údaje k tejto téme zozbieral rakúsky historik Hans Hauptmann.
Halič bola v tom čase súčasťou Rakúsko-Uhorska a ležala priamo na hranici s Ruskou ríšou. Žilo tam zmiešané obyvateľstvo, poľské, ukrajinské a rusínske, pričom časť z neho prejavovala sympatie k Rusku kvôli jazykovej a náboženskej blízkosti.
Po vypuknutí vojny v lete 1914 sa rakúske vojenské velenie obávalo, že miestne obyvateľstvo bude spolupracovať s postupujúcou ruskou armádou. Táto obava sa stala základom pre masové opatrenia proti civilistom ešte predtým, než sa front priblížil.
Vojenské súdy a žandárstvo začali v Haliči vyšetrovať a trestať ľudí na základe podozrení zo špionáže alebo sympatizovania s nepriateľom. Dôkazom často stačilo udanie suseda, vlastníctvo ruských novín alebo príslušnosť k pravoslávnej cirkvi.
Rozsah týchto zásahov bol podľa historika Hauptmanna mimoriadne veľký, pričom postihol civilné obyvateľstvo skôr, než na územie Haliče vôbec vstúpili ruské jednotky. Konkrétne čísla, ktoré historik zozbieral, ukazujú rozmer tejto kampane.
Tieto udalosti sa odohrávali v období, keď sa front na východe ešte len formoval a ruská armáda smerovala do Haliče až v nasledujúcich týždňoch. Napriek tomu rakúske úrady konali rýchlo a rozhodne proti vlastným občanom.
